IVONIN PRÍBEH

            Mala som dvadsaťdva rokov, študovala na vysokej škole a robila som si veľké plány do budúcnosti. Jedného dňa pred Vianocami som si na krku nahmatala pohyblivú guľôčku, ktorá zmenila celý môj život.
            Moja lekárka mi povedala, že to bude mať pravdepodobne tukový pôvod a ani ja som hrčke neprikladala nijakú dôležitosť, keďže u nás v rodine nikto rakovinu nemal. Rakovinu v tej dobe som vnímala ako istú smrť.
            Pôvodne som mala ísť na vyšetrenia a na vybratie guľôčky do našej miestnej nemocnice, ale keďže mamka mala známosti v Bratislave priamo v Onkologickom ústave, vybavila mi pobyt priamo tam. Šla som do Bratislavy s tým, že tam pobudnem pár dní a oni mi hrčku profesionálne vyberú. Počas tých dní, keď som v nemocnici bola, som vnímala hospitalizovaných pacientov s diagnózou rakoviny. Bolo mi ich ľúto a ja som bola rada, že mňa sa to netýka, keďže ja som bola medzi nimi len vďaka protekcii.
            Videla som tam aj dve mladé dievčatá s holými hlavami, ktoré chodili na chemoterapiu. Povedala som si: „Keby mňa Pán Boh chcel vyskúšať, musel by mi zobrať vlasy. To by som určite nezvládla.“ Mala som krásne dlhé vlasy. Bola to moja koruna krásy.
            Po absolvovaných vyšetreniach som odcestovala domov a čakala na výsledky. Keď som do Bratislavy ohľadom nich telefonovala, požiadali ma, aby som do nemocnice prišla osobne. Stále nič som nechápala, jednoducho som si myslela, že telefonicky informácie nepodávajú.
            Urobili sme si s ockom do Bratislavy výlet. Zavelila som, že tam prespíme a na ďalší deň si odskočíme do Viedne. Bola som prekvapená, že lekár, ktorý ma pozval k sebe do ambulancie, pôsobil tak vážne. Po chvíli mi oznámil, že mám rakovinu lymfatických uzlín a že sa mám zajtra opäť dostaviť.
            Ostala som ako obarená a bez jedinej ďalšej otázky som vybehla von. Hodila som sa ockovi okolo krku a plakala som. Doma som pochybovala: „Oni sa museli pomýliť. Určite o chvíľu zavolajú, že mi oznámili výsledky niekoho iného.“
            Keď som sa na ďalší deň dostavila na onkológiu, moja prvá otázka bola, či stratím vlasy. Lekárka na mňa skúmavo pozrela a povedala mi: „To nie je dôležité.“ Ale pre mňa to bolo to najdôležitejšie – dôvod, pre ktorý som spočiatku odmietla absolvovať chemoterapiu.
            Keď sa príbuzní dozvedeli správu o mojej rakovine, rozhodli sa, že sa vždy večer o ôsmej u seba doma stretnú a budú sa za mňa modliť. Rodičia, sestra, tety, krstná mama. Dovtedy sme všetci bývali večer rozlietaní, každý mal vlastný program, teraz sme sa zjednocovali v modlitbe. Aj moji spolužiaci sa pridali. Spojili sa katolíci i evanjelici a modlili sa. Dokonca aj od neveriacich som dostávala SMS, že boli na omši a prosili za moje uzdravenie. Veľmi ma to povzbudzovalo.
            V Bratislave som nebola hospitalizovaná. Na chemoterapie ma vozil ocko. Bývalo mi po nich zle. Blížila sa Veľká noc. Začal Veľký týždeň – bol to presne prelom z Kvetnej nedele na pondelok a ja som sa zobudila na strašné bolesti. Volali sme domov lekárku, ktorá mi pichla lieky proti bolesti. Nezabrali. V utorok sme odcestovali do Bratislavy. Bratislava bola mojou veľkou nádejou, že tam mi pomôžu.
            Tam som dostala opiáty, lieky proti bolesti veľmi silné a zároveň som dostala v infúzii aj chemoterapiu. Bolo mi strašne zle. Vracala som. Pritom som videla, že vedľa mňa ležia pacienti, ktorí tiež dostávali chemoterapiu, a v pohode všetko zvládali. Poprosila som lekárku, nech ma uspia, lebo už dlhšie nevydržím. Ona bola bezradná, povedala mi: „Ja neviem, čo by som ti mala dať, aby ti bolo lepšie.“
            Bola to streda pred Zeleným štvrtkom. Poslali ma domov, že to cez sviatky musím nejako vydržať a po nich sa mám do Bratislavy vrátiť. Moja nádej, že v Bratislave ma dajú dokopy, sa rozplynula ako hmla. Kňaz mi priniesol sväté prijímanie, prijala som sviatosť pomazania chorých.
            Vo štvrtok večer som dostala od mojej najlepšej priateľky povzbudzujúcu SMS o Kristovej láske a o možnosti zjednotiť sa vo svojom utrpení s Ježišom. Pre mňa to znamenalo, že hoci som stále mala bolesti, predsa som prestala plakať, ostala som ticho. Bolesť neprestávala, ale v duši nastal pokoj. Kamarátka prišla za mnou na Bielu sobotu – rozhodnutá, že čas, kedy sa v chrámoch slávi liturgia Vzkriesenia, strávi so mnou. Takto tiež chcela umožniť mojim rodičom, aby mohli aj oni ísť do kostola na obrady, keďže dovtedy ma nenechávali doma samotnú.
            S Evkou sme sa modlili. A zrazu som pocítila, že všetka bolesť zmizla. Hovorím: „Evi, mne nič nie je.“ Fyzicky som sa cítila slabá, ale v duši som bola plná radosti. Evka vzala gitaru, aj naďalej sme sa modlili, spievali, tancovali sme. Do toho prišli moji rodičia, ktorí sa vrátili z kostola. Nevychádzali z údivu, keď nás videli kľačať a spievať modlitby chvál.
            Takto mi Boh dal prežiť Veľký týždeň. Zažila som hrôzy Veľkého piatku, ale aj milosť Vzkriesenia. Po veľkom utrpení vždy prichádza vzkriesenie. To je jedna veľká pravda. Na túto Veľkú noc nikdy nezabudnem.
            Ešte som, samozrejme, musela absolvovať chemoterapiu a následne aj rádioterapiu, ale už som to všetko znášala vcelku dobre. Dokonca ani vlasy mi nevypadali. Boh mi dal, že som smela patriť medzi tie dve percentá ľudí, ktorým počas chemoterapie vlasy nevypadajú. Boli riedke, nerástli, ale boli. Nemusela som nosiť parochňu.
           
            O dva roky sa moja teta vrátila z duchovných cvičení. A hovorí mi: „Počúvaj, boli tam sestričky, ktoré sa modlia za uzdravenie 22-ročnej Ivony z rakoviny. To si určite ty.“ Teta ma presvedčila, že tam musím ísť. Priviedla ma k matke predstavenej a tá ma potom predstavila ostatným sestrám: „Tak toto je Ivona, za uzdravenie ktorej sa modlíme.“ Sestričky prejavili obrovskú radosť, že ma vidia. Rozpovedala som im svoju časť príbehu a potom mi oni porozprávali svoju časť. Ako za nimi prišli dvaja mládenci, ktorí poprosili o modlitbu za mňa.
            A tiež mi povedali, že jednej z nich, sestry Emanuely, sa moja diagnóza tak dotkla, že povedala Bohu: „Bože, prosím, nechaj toto mladé dievča žiť. To si radšej vezmi mňa.“ A tejto sestričke sa naozaj počas Veľkej noci, kedy som ja prežila „vzkriesenie“, priťažilo a presne 12. augusta - teda v deň, kedy som držala v rukách papier, že v mojom tele niet po rakovine stopy, sestra Emanuela umrela. Myslím si, že sestra Emanuela bola už predtým chorá, ale Pán Boh dokázal všetky okolnosti použiť tak, aby to slúžilo na naše posilnenie vo viere.
            Bolo to pre mňa veľmi silné, že takúto obetu dokázala priniesť za mňa osoba, ktorá ma nikdy ani len nevidela. Aj moja mamka by najradšej vzala moju chorobu na seba, aby som ja bola zdravá a živá. Ale to je materinská láska.
            Tiež som pátrala po tých dvoch kamarátoch, ktorí poprosili sestričky o modlitby za mňa. Jeden z nich je dnes mojím manželom.

            Teraz, po desiatich rokoch od diagnostikovania rakoviny, cítim veľkú zodpovednosť za to, že ma Pán Boh tu, na zemi, nechal žiť. Život je odvtedy pre mňa veľký záväzok.
            Môžem povedať, že rakovina mi viac dala ako vzala. Aj našu rodinu spojila. Touto chorobou však bola predovšetkým posilnená moja viera. Nikdy nezabudnem na Veľkú noc, kedy som tak intenzívne zacítila Boží dotyk.
            Veľmi mi pomohla moja teta. Nedávno som bola na poslednej kontrole na onkológii. Všetko je v poriadku a mňa po desiatich rokoch vyradili z evidencie pacientov Onkologického ústavu. Ale žiaľ, presne v tento rok do evidencie zaradili moju tetu. Teraz sa opäť celá rodina stretávame večer pri modlitbe a modlíme sa za ňu. Mám možnosť aspoň trochu jej vrátiť to, čo ona dala mne. Už ale nevnímam rakovinu ako smrť.
            Som presvedčená, že nikdy človek nedostane od Pána niesť viac ako je schopný zvládnuť. Neviem si však predstaviť, že by som žila svoj život bez viery v Boha. Byť veriacim je síce niekedy veľmi ťažké, ale žiť svoj život bez Boha je ešte ťažšie.

                                                 (spracované podľa rozhlasovej relácie Rádia Lumen, 2016)